Chumbawamba končí, posledné koncerty odohrá v Leedse, Berlíne a Osle

To že britská anarchistická pop kapela Chumbawamba končí, sme sa mohli dozvedieť už začiatkom leta aj prostredníctvom slovenských médií.

V prehlásení, ktoré si môžete prečítať celé na konci článku, šarmantným jazykom naznačujú dôvody prečo sa tak takmer po tridsiatich rokoch aktívneho hrania rozhodli. Chumbawamba bola vždy nielen o hudbe ale aj myšlienkach, ktoré cez ňu prinášala. Snažili sa byť aktuálni, kritickí, ukázať svoj pohľad na vec, neopakovať sa a neskĺznuť do rutiny. Prekonali veľa zmien, či už čo sa týka hudobných štýlov alebo v zložení kapely a veľa šokujúcich rozhodnutí, ktoré robili ich kariéru tak zaujímavou a pre mnoho ľudí kontroverznou. Nemožno sa im preto diviť, že sa po troch desaťročiach v hudobnom kolotoči vyčerpali a cítia že je čas skončiť. S tým čo za sebou zanechávajú môžu byť koniec koncov spokojní. V závere prehlásenia úplne nevylučujú, že sa ešte niekedy dajú dokopy, nepokladajú to však za veľmi pravdepodobné.

Svoje úplne posledné tri koncerty Chumbawamba odohrá na prelome októbra a novembra v Leedse, Berlíne a v Osle.  Ich úplne posledný koncert v Oslo sa dokonca bude konať v priestoroch legendárneho nórskeho squatu Blitz.

O celosvetovo známom šikovnom balansovaní Chumbawamba medzi komerčnou pop scénou a anarchistickým aktivizmom si môžete prečítať napríklad v článku z archívu českého Ežurnálu – Chumbawamba korporacím: dej mně peníze, použiju je proti tobě!

My si kapelu  pripomenieme jedným z jej antifašistických hitov z prvej polovice deväťdesiatych rokov – The day the nazi died. V prvej verzii s elektronickým podmazom aj s textom a v druhej čisto vokálnej s výbornou atmosférou z koncertu v Nemecku.


Prehlásenie – Chumbawamba: The End

Takže je to tu, koniec. Bez nariekania, veľkých gest alebo comebacku. Tridsať rokov nápadov, melódií, nekonečných stretávok a európskych šnúr, vydaných nosičov, zborových refrénov a dadaistickej poetiky sa skončilo. Je ťažké vysvetliť to bez toho, aby sme si k tomu v kľude sadli, ale aj tak by to bolo na dlho. Takže aspoň takto tu, pár slovami.

Začali sme cítiť, že sme sa dostali do bodu (a to sa týka hlavne tvorenia, nahrávania a koncertovania), keď to čo robíme už nie je v súlade s tým, o čo predovšetkým v Chumbawambe od začiatku išlo. Posolstvo pre nás bolo vždy rovnako dôležité ako hudba a to teda znamená robiť viac ako iba skladať, nahrávať a jazdiť na turné. Znamená to snahu byť stále aktívny, aktuálne v obraze a zároveň sa vyhnúť rutine a opakovaniu sa. Byť aktuálny vyžaduje venovať stále počas tých tridsiatich rokov mnoho času a energie kapele. S tým sme už nakoniec neboli schopní udržať krok.

Chumbawamba bola naším nástrojom, ktorým sme ukazovali na “cisárove nové šaty” a šírili našu verziu pravdy. Dalo nám to viac než len radosť zo živého hrania, písania skladieb a spoločného spievania. Poskytlo nám to šancu byť súčasťou širokého spektra aktivistov a buditeľov, optimistov a tých čo si kladú otázky. Nakoniec sa do toho však vplietli naše vlastné životy mimo kapely a už sme jej neboli schopní poskytovať ten čas a to nadšenie, ktoré vyžaduje. Nezvládali sme už nároky, ktoré sprevádzajú skupinu ako Chumbawamba.

Ak by existoval nejaký manifest Chumbawamby, bol by napísaný rozporuplným a nesúrodým dadaistickým jazykom. Z časti veľmi agresívny a z časti bláznivý. A koniec tejto skupiny je taký istý, keďže je pre nás skoro rovnako prekvapujúci ako pre vás. Kapela, ktorá mala vždy bližšie ku klaunovi ako k politikovi sa nakoniec potkne o vlastnú prerastenú nohu a predvádza konečný pád.
Počas celej kariéry sme sa hádali, diskutovali, nadávali a sťažovali. Boli sme frustrovaní a podráždení ale zároveň vždy veľkorysí s dobrým úmyslom, dobrou náladou a láskou. Úprimne, bola to fakt zverina! No prišiel čas pozametať po sebe a pohnúť sa ďalej.
Takže toto je stručná verzia.

Ku koncu tridsiateho roku našej existencie – roku 2012 odohráme pár koncertov a potom zavesíme naše gitary, trúbky a futbalové rapkáče na klinec. Budeme sa stále sami seba pýtať, či sme urobili správne a prečo sme zahodili takýto potenciál práve v dobe, keď táto krajina potrebuje niekoho, kto odhaľuje pravdu viac než inokedy. Toto nás však prejde vždy keď sa obzrieme späť a hrdo s úsmevom si uvedomíme, čo všetko sme spolu dokázali.

Chceme sa rýchlo a nedostatočne poďakovať každému, kto sa toho nejakým spôsobom zúčastnil – členom skupiny, vydavateľstvám, promotérom a ostatným. A takisto ľudom, ktorí nás podporovali, sledovali naše nečakané kroky, zaplietli sa s nami a dokonca aj tým, ktorí nás zavrhli kvôli jednému či viacerým bizarným rozhodnutiam na našej ceste.

Dúfame, že sme aspoň v niektorých momentoch našej púte mali vplyv na iných. Hoci sme prešli mnohými zmenami a vybočeniami, stále sme si vychutnávali rolu kapely, ktorá využíva hudbu pri šírení posolstva. Piesne ako lekcie dejepisu alebo ako rozhovory o kultúre. Ak to inšpirovalo iných k tomu, aby vypli telku a začali robiť niečo užitočné, tak to bude mierka, ktorou chceme merať náš úspech (viac než množstvom predaných platní).
Budeme naďalej pokračovať, mútiť vody a zapájať sa do podobných aktivít aj bez kapely. Jeden z dôvodov, prečo sme už nestíhali venovať dostatok času Chumbawambe, bola práve naša aktivita mimo ňu.
Čiže sa ešte pravdepodobne stretneme. Možno sa po tomto ľudia prestanú pýtať, či nepríde nejaký comeback… ale asi nie. Možno niekto z vás založí Chumbawamba revival band a zahrá v miestnej krčme. Idete do toho! To len nasadí korunu celej tej sureálnej absurdite našej tridsaťročnej kariéry.

Samozrejme, že si vyhradzujeme právo na znovuobnovenie Chumbawamby (ale určite už bez turné a v štýle – album každé 2 – 3 roky). No úprimne, nie je to moc pravdepodobné. Tridsať rokov arogancie, eklektizmu, rozporov a čistej bizarnosti. Aká česť to zažiť!

V originále nájdeš na chumba.com


poli na vybrali.sme.sk